Granada a flamenco
Súťaž cante jondo v Granade v roku 1922
Ako Manuel de Falla a Federico García Lorca v roku 1922 usporiadali v Alhambre súťaž najhlbších flamenkových piesní, kto vyhral a prečo na tom stále záleží.
Rezervujte si miesto v La Alboreá ↗Súťaž najhlbšej piesne
V roku 1922 hostila Granada Concurso de Cante Jondo, slávnosť flamencového spevu, hudby a tanca. Cante jondo znamená hlboký spev, srdce flamenca na rozdiel od ľahšieho cante chico. Zosnoval ho skladateľ Manuel de Falla a mladý básnik Federico García Lorca, vtedy dvadsaťtriročný, mu poskytol silnú ranú podporu. Bolo to dvojdňové večerné podujatie konané pod holým nebom v Alhambre.
Prečo to Falla chcel
Falla cítil, že hudba cante jondo upadla do dekadencie, a chcel ju obohatiť a povzniesť. Napísal esej, v ktorej tvrdil, že flamenco formovali tri vonkajšie vplyvy: byzantská chrámová hudba z východného Stredomoria, maurská hudba zo severnej Afriky a Arábie a ľudová hudba Indie, ktorú do Španielska priniesli Gitanos, ktorí začali prichádzať približne pred päťsto rokmi. Tieto tradície sa podľa neho spojili s pôvodnou španielskou hudbou a dali cante jondo jeho charakter.
Získanie publika
Organizátori chceli viac než len dobrý večer. Získanie španielskych intelektuálov sa považovalo za kľúčové na vyvrátenie opovrhnutia, ktoré niektorí reformátori tej doby cítili voči flamencu, a Falla zhromaždil pôsobivú skupinu hudobníkov a umelcov, aby podujatie sponzorovali. Lorca pomohol prednáškami a esejami o tomto umení a jeho málo známej histórii. Cieľom bolo prilákať vplyvné publikum, ktoré by po tom hovorilo o cante jondo v dobrom.
Pravidlá a ceny
Predstavenie zahŕňalo najznámejších flamencových umelcov, ale finančné ceny boli vyhradené pre amatérskych účinkujúcich a slávnostné piesne ako cantiñas boli vylúčené, pretože Falla a Lorca ich nepovažovali za jondo. Predsedom poroty bol Antonio Chacón, popredný spevák svojej doby. Víťazmi boli El Tenazas, penzionovaný profesionálny spevák z Morón de la Frontera, a Manuel Ortega, osemročný chlapec zo Sevilly, ktorý sa do flamencovej histórie zapíše ako Manolo Caracol.
Z námestia do Alhambry
Financovanie prišlo od mesta Granada, hoci nie bez rázneho odporu, keďže kritici poukazovali na zmiešané prostredie flamencových predstavení. Organizátori dokonca nazvali toto umenie cante jondo namiesto flamenco v nádeji, že sa vyhnú tejto výčitke. Keďže sa očakávalo viac ľudí, miesto konania sa zmenilo z Plaza de San Nicolás v Albaicíne na priestrannejšiu Alhambru.
Súťaž, ktorá minula cieľ
Jeden záznam označuje súťaž za neúspech, pretože mala malý ohlas a pretože Falla a Lorca nedocenili profesionálny charakter, ktorý flamenco už malo. Hľadali čistotu, ktorá podľa tohto záznamu nikdy neexistovala v umení poznačenom miešaním a osobnou inováciou. Ten istý záznam uvádza, že uznanie flamenca intelektuálmi sa začalo čoskoro potom, s Generáciou '27.
Čo to znamená pre návštevu
Predstavenie v Granade dnes je niečo iné ako súťaž z roku 1922: krátke vystúpenie profesionálov v malej sále. Ale história ukazuje, ako dlho je Granada súčasťou flamencového príbehu, a granaína, pripisovaná Antoniovi Chacónovi, je piesňou tohto mesta. Ak si spevák v modernom predstavení vyberie granaínu alebo seguiriyu, čerpá z tej istej tradície hlbokej piesne, ktorú chceli Falla a Lorca osláviť.
Pre koho to nie je
Ak chcete len vedieť, čo vás počas večera čaká, sprievodcovia k vstupenkám a doprave vám poslúžia lepšie než tento text. Toto je doplnkové čítanie pre každého, koho zaujíma, prečo sa Granada, Alhambra a flamenco tak často spomínajú spolu. Neopisuje, čo scéna uvádza, a nič z programu z roku 1922 sa neprenáša do moderného hodinového predstavenia.
Zdroje